rozhovor Maxi-super
Čo si predstavíte pod názvom Divokej Bill? Aby ste sa dlho netrápili predstavím vám skupinku z Čiech, ktorá sa prišla ukázať aj na k nám na Slovensko. Rozprával som sa s Vaškom (gitara, spev), Štepánom (spev), Romanom (gitara, spev) a manažérom Petrom.
MAXI: Na Slovensku ste ešte pomerne neznáma kapela, ako by ste sa nám teda predstavili jednou vetou?
Vašek: Sme kapela z Čiech, existujeme asi šesť rokov a doma sme nahrali už tri albumy. Sme ôsmi a okrem klasických nástrojov máme aj dve čerešničky na torte a to husle a harmoniku. A v poslednej dobe sa nám začína dariť.
MAXI: Názov Divokej Bill by skôr vystihoval metalovo ladenú kapelu, alebo naopak country skupinu. Vaše posledné CD sa však k ani jednému štýlu neprikláňa.
Vašek: Naše posledné cédečko je trošku odlišné od tých predchádzajúcich, tie boli viac rýchlejšie a tvrdšie. Na koncertoch hrávame aj staré veci a koncerty sú teda tiež tvrdšie. Názov vznikol pred prvým koncertom, keď sme už mali skladbu Divokej Bill, ale nebolo vymyslené meno kapely. Tak sme si povedali, že to bude takto a odvtedy to nemá význam meniť.
MAXI: Prečo ste teraz prišli na Slovensko?
Vašek: Pretože nám rozumiete. Naozaj. Pretože v Čechách nám to funguje a Slovensko je logicky druhá krajina, kde by sme mohli osloviť publikum. Prestavujeme Divokého Billa.
Peter: Slovenské publikum je nám po českom najbližšie a práve teraz nás pozvala skupina Kabát na ich turné a budeme spoluúčinkovať aj s kapelou Horkýže Slíže. Možno sa v budúcnosti naskytne podobná spolupráca aj s touto skupinkou.
MAXI: Zaujali ma vaše texty. O čom sú? O čom spievate?
Vašek: Tak to by bolo na dlhšie, ale v kocke sa to dá povedať takto: Láska, dobro, zlo, nespravodlivosť, sem tam nejaké ekologické témy, alebo reakcie na vojny. Proste to, čo človek prežíva.
Peter: Ja by som to ešte doplnil, pretože nie som na pódiu a texty počúvam a vnímam z tej strany ako diváci. Je tam veľa inotajov a nie všetko je povedané priamočiaro. Každý si tam môže nájsť to svoje.
MAXI: máte okrem Divokého Billa aj iné individuálne projekty?
Peter: Ani veľmi nie. Sú to skôr taká rekreačné aktivity. Napríklad bendžista má country kapelu, ale Divokej Bill je priorita.
Štepán: Slovo projekt je strašné. Projekt by som nikdy nechcel mať. Ja by som chcel mať kapelu.
MAXI: vnímate trošku slovenskú scénu? Čo na ňu hovoríte?
Vašek : Ja som vždy mal slovenské kapely rád. Tá slovenčina vám trošku viac spieva, tak pekne do tej muziky zarezáva. Mám veľa obľúbených kapiel napríklad Polemic.
MAXI: čo by ste poradili začínajúcim kapelám, ako sa môžu presadiť?
Vašek :Odpoviem ti úryvkom z piesne od Elánu: jedna vec je niečo dobré vymyslieť, potom stačí jednoducho veľmi chcieť. To sa potom musí prejaviť. Keď vložíš do niečoho svoju energiu, tak výsledok ťa nemôže minúť.
MAXI: ako si sami seba predstavujete o 20 rokov?
Štepán: Byť v kľude, hlavne byť v pohode, o to ide.
Vašek :Chcel by som kúpiť s chalanmi barák, urobil tam krčmu, hral koncerty, nahrával albumy, pozýval tam ľudí. Chcel by som sa baviť a užiť si život.
MAXI: čo si myslíte o napaľovaniu cédečiek? Napaľujete si aj vy?
Všetci: No jasné!!!
Roman: Na obaloch je napísané, že kopírovanie cédečiek zabíja hudbu, ono ale zabíja umelcov, pretože hudba sa šíri neustále. Nedávno som v Plzni podpisoval napálené cédečko.
Peter: Poviem ti to štatisticky. Táto kapela predala dokopy okolo 30.OOO albumov a finančne je to približne o tom, že dva – tri koncerty urobia to, čo 10.000 predaných albumov.
Vašek :Je to otázka toho, aká kapela si. Pokiaľ hráš dva koncerty týždenne, tak ten efekt z predaja je minimálny. Keď ale sedíš niekde na chate a žiješ z predaja cédečiek, tak to cítiš oveľa viac a takýto ľudia proti napaľovaniu najviac bojujú. Ja sa ani nedivím, pretože vo finále je to určite zlodejčina.
Štepán: Napaľovanie nie je až tak hrozné, mne skôr vadia tí, čo to potom predávajú a obohacujú sa na úkor umelcov.
